Antonio Caldara, Dafne v záhrade domu Albrechtovcov

Aby sa Vám ľahšie rozhodovalo či ísť či neísť na podujatie, ktoré sme už prv avizovali letákom, ktorý nám zaslala Musica aeterna, pripravili sme Vám  pár informácií o autorovi, diele a mieste podujatia. Príjemné čítanie a správne rozhodnutie!

Antonio Caldara – taliansky violončelista, hudobný skladateľ, predstaviteľ neskorého benátskeho baroka. Jeden z najuznávanejších skladateľov svojej doby. Narodil sa v Benátkach v roku 1670. Stal sa spevákom v bazilike sv. Marka Benátkach, kde se naučil hrať na niekoľkých hudobných nástrojoch. Väčšina jeho kariéry sa však odohrala mimo benátskej lagúny. Roku 1699 se presťahoval do Mantovy, kde sa stal  maestro di cappella mantovského vojvodu Karola IV.,  fanatického milovníka opery. Caldara zrejme napísal pre vojvodu veľa opier, ale žiaden z rukopisov sa nezachoval. Z Mantovy odišiel  do Barcelony, kde bol komorným skladateľom  Karola VI., ktorý v Barcelone sídlil so svojím dvorom. Tu napísal niekoľko opier, ktoré boli prvými talianskymi operami uvedenými v Španielsku. V roku 1708 sa presťahoval do Ríma, kde bol v službách kardinála Ottoboniho a  maestro di capella u kniežaťa Ruspoliho. Jeho Serenata Chi s’arma di virtù (Vyzbrojený cnosťou,1709) bola jedným z mnohých úspešných diel, ktoré napísal v Ríme, podobne aj La costanza in amor vince l’inganno (Vytrvalosť v láske víťazí nad zradou) pre verejné divadlo v Macerate.

V roku 1716 získal podobné miesto na cisárskom dvore vo Viedni, kde ako vicekapelmajster cisára Karola VI.  pôsobil až do svojej smrti  v roku 1736. Caldara mal v rámci svojich povinností písať mnohé opery, oratória a ďalšie diela. Medzi jeho úspešnejšie práce z viedenských rokov patrili opery Dafne (1719) a Sancho Panza (1730). Jeho sakrálna hudba si tiež cenila také diela ako Missa Laetare (Radostná omša, 1729) a Missa in spe Resurrectionis (Omša v nádeji na Vzkriesenie, 1732). Caldara bol tak zaneprázdnený požiadavkami viedenského dvora, že existujú názory, že príčinou jeho smrti  28. decembra 1736 bola vyčerpanosť.

Jeho umelecké schopnosti úplne vyhovovali  záľube Habsburgovcov vo veľkolepé scenérie a hrdinské  opery. Vo Viedni zložil  a 29. júla 1719 aj dokončil dielo Dafne : dramma pastorale per musica, ktorú venoval salzburskému arcibiskupovi Františkovi Antonovi, grófovi z Harrachu. Salzburský arcibiskup zamestnával benátskeho Caldaru – „musico di violoncello veneto“ –  ako skladateľa pre liturgické diela, opery a oratóriá. Autorom libreta je mníchovský básnik Abbate Biave. Originál libreta sa nachádza v Biblioteca Nazionale Marciana v Benátkach.

V tom istom roku 1719, kedy bola dokončená opera Dafne, bol v Salzburgu otvorený Heckentheater – prírodné divadlo schované medzi hustým živým plotom v západnej časti záhrad Mirabell. Barokové divadlo Heckentheater je najstaršie zachované divadlo tohto druhu v Európe. Informácie o jeho vzniku sa rozchádzajú. Niektoré zdroje uvádzajú ako pravdepodobného autora Fischera z Erlachu, ktorý mal s výstavbou začať už v roku 1691,iné uvádzajú, že bolo postavené medzi rokmi 1704 – 1718 a jeho autor je neznámy. Najstarším zachovaným dôkazom o existencii divadla sú rytiny nemeckého vedutistu a záhradného architekta Matthiasa Diesela z rokov 1717 a 1723, ktorý sa tiež významne podieľal na ďalšej podobe celého priestoru. Úplne prvé predstavenie, ktoré sa tu pred 301 rokmi hralo, bola práve Calderova opera Dafne.  Panuje názor, že práve mytologický príbeh Dafne sa veľmi hodil pre otvorenie prírodného divadla. Caldera, v tej dobe žiadaný taliansky skladateľ, na želanie upravil dej opery tak, aby sa mohol odohrávať vo vonkajších priestoroch a dôstojne odštartoval činnosť divadla. V časoch Salzburského kniežacieho arcibiskupstva  sa na tomto starostlivo ukrytom a verejnosti neprístupnom mieste schádzali prominentní obyvatelia mesta a bavili sa na baletných vystúpeniach, pantomímach a malých operách.

Antonio Caldara nebol len jedným z najdôležitejších skladateľov svojej generácie, ale mal značný vplyv na vývoj talianskej vokálnej hudby začiatkom 18.  storočia. Okrem toho, keďže prežil posledné dve desaťročia svojho života vo Viedni, mal významný podiel na formovanie a smerovanie viedenskej a nemeckej hudby. Povedať o Caldarovi, že bol plodný autor, je veľmi slabý, podhodnocujúci výraz: napísal takmer 3 500 diel, vrátane viac ako 90 oper, početné oratóriá, liturgické diela, kantáty, madrigaly a mnoho inštrumentálnych diel. Bohužiaľ, mnoho z jeho diel sa stratilo, ale stále existuje podstatná časť diel, podľa ktorých ho možno hodnotiť. Ako umelec bol nesmierne talentovaný:  nadšený violončelista a klávesista, v detstve ako zbormajster v Dóme sv. Marka v Benátkach bol považovaný za veľmi nadaného speváka. Jeho opery sa dnes hrajú zriedka, častejšie počuť jeho  inštrumentálnu a liturgickú hudbu.

Caldarova Dafne bude v Bratislave 2., 4. a 6. septembra 2020 uvedená v záhrade Domu Albrechtovcov. Dom Albrechtovcov zostal po smrti Viery Albrechtovej, manželky Jána Albrechta roku 2003, opustený. Bratislavsko-trnavská  arcidiecéza mienila do nedávnej minulosti  v objekte vytvoriť šesť samostatných bytových jednotiek pre penzionovaných duchovných. Plány na zriadenie pamätného domu rodiny Albrechtovcov, ktoré predostierali majiteľom objektu viacerí jednotlivci a pamätníci umeleckých stretnutí u Abrechtovcov nekorešpondovali so zámermi vlastníka. Situácia sa zmenila po zriadení Bratislavskej arcidiecézy roku 2008 a nového Arcibiskupského úradu, predstavitelia ktorého po konštruktívnych, detailných  a ústretových rokovaniach o budúcom využití objektu súhlasili s revitalizáciou domu v súlade s jeho pamätnou hodnotou umeleckého a vzdelávacieho centra spojeného s rodinou Albrechtovcov. Dom pripadol Bratislavskej arcidiecéze, ktorá ho však prenechala za určitých podmienok občianskemu združeniu Albrechtforum. Podmienkou dlhodobej nájomnej zmluvy bolo obnovenie domu a záhrady zo zdrojov získaných občianskym združením. Po rokoch sa združeniu podarilo vyzbierať potrebné státisíce a dom budú môcť sprístupniť verejnosti. Okrem pamätných priestorov, ktoré ostanú zachované, tam budú aj kaviareň a koncertná miestnosť.

Dom na Kapitulskej ulici, v ktorej žila rodina Albrechtovcov celé generácie a ktorý je teraz opustený, opäť ožije. Na pohľad obyčajný dom na Kapitulskej ulici v Bratislave skrýva mnoho tajomstiev. Za múrmi domu sa kedysi stretávala najväčšia európska smotánka hudobníkov pod vedením Alexandra Albrechta, otca Jána Albrechta. Ten bol organistom, dirigentom aj riaditeľom Mestskej hudobnej školy.V budove, v ktorej naposledy býval legendárny hudobník Ján Albrecht (Hansi), sa stretávala smotánka z rôznych kútov sveta. Rodinu pravidelne navštevovali viedenský dirigent Rudolf Nilius, dirigent Ladislav Holoubek či mladý hudobný skladateľ Eugen Suchoň. Chodievali sem najmä generácie začínajúcich hudobníkov (medzi nimi napríklad Vladimír Godár či Peter Breiner), pred nimi aj osobnosti ako Béla Bartók. V skriniach boli stovky nôt, na stenách viseli obrazy známych majstrov, stretávala sa, diskutovala a muzicírovala tu komunita umelcov aj vedcov. Nadanie a schopnosti si tak mladý Ján cibril v spoločnosti tých najlepších. Bol mnohostrannou osobnosťou a jedným z najplodnejších kultúrnych mysliteľov. V dome v centre mesta žil nadaný hudobník, ktorý pôsobil aj ako prekladateľ či pedagóg, až do svojich posledných dní. Lásku k hudbe dokázal aj po tom, čo si kvôli udržaniu voliteľného predmetu „stará hudba“ v roku 1967 presťahoval svojich najusilovnejších študentov do domu na Kapitulskej.

V septembri 2020 sa otvára záhrada domu Albrechtovcov na Kapitulskej ulici v Bratislave. Práve Caldarova Dafne snáď vhodne poslúži tejto významnej bratislavskej udalosti. Známy a často pertraktovaný mýtus vzpurnej víly Dafne dostáva prostredníctvom kontrastného hudobného spracovania zásadnú diferenciáciu, ktorá veľmi presne sleduje vývoj mužskej námahy od statočnosti k pokusu o milostné ovládanie, ako aj ženskú reakciu nekonvenčne mysliacej Dafne, jedinej ženskej protagonistke tohto príbehu. Žiadne iné dielo ako Caldarova Dafne sa nejavilo vhodnejším na úlohu slávnostnej opery pri otvorení tohto prírodného divadla, vďaka svojím jednoduchým pastoračným dejom a scenériou a malým počtom sólistov.